Západ mal dosť síl, aby Hitlerovu agresivitu udusil v zárodku.

ZSSR Západu ponúkal koalíciu, ale…

Ako by vyzeral svet ak by vojnu vyhrali nacisti?

Nemecko, 19. november 2021 (AM, Sputnik) – Neustále sa musíme zamýšľať nad novodobým vnímaním udalostí spojených s 2. sv. vojnou. S novinárom z redakcie Sputnik sa o tom minulý rok rozprával novinár a publicista Ivo Šebestík.

Ten pre časopis Argument uviedol, že českému národu chýba spoločné prežívanie vojny v celonárodnom zmysle, ktoré zažili občania Sovietskeho zväzu. Prekvapivé je vraj aj to, že čím viac západní historici upozorňovali na strategické chyby Josifa Stalina, o to viac vynikala odvaha a odolnosť vojakov a veliteľov Červenej armády.

Ivo Šebestík ako novinár a historik (pôsobil ako šéfredaktor novín Svoboda a viedol spravodajstvo ostravského štúdia ČT) komentuje rad záverov a vnímanie dejín 2. sv. vojny v Českej republike.

Vyhrali Sovieti vojnu vďaka Stalinovi, alebo navzdory Stalinovi?

– Je známe, že Stalin sa najskôr snažil získať spojencov medzi západnými demokraciami, ktoré skôr kalkulovali s tým, že dôjde ku zrážke dvoch totalitných systémov, ktorá vynuluje ich potenciál a západný kapitál sa láskavo a so ziskom ujme hospodárskej obnovy zničenej strednej a východnej Európy.

Z pohľadu niektorých kruhov na Západe mohol byť Hitlerov útok na východ vlastne dokončením západných vojenských intervencií po skončení 1. sv. vojny, vrátane poľsko-sovietskej vojny. Západné demokracie mali počas 30. rokov 20. storočia dostatok síl na to, aby Hitlerovu agresivitu udusili v zárodku. Sovietsky zväz im ponúkal koalíciu proti Hitlerovi. Oni sa báli boľševizmu a tak dali prednosť Hitlerovým ústupkom.

Asi takto treba hodnotiť udalosti, ktoré viedli k uzavretiu paktu s nacistickým Nemeckom, paktu Ribbentrop-Molotov, ktorý bol dôsledkom izolácie ZSSR a snahou oddialenia zrážky s Hitlerom a strategickým plánom na posunutie štátnej hranice ZSSR viac na západ.

Do kategórie strategických krokov vtedajšieho ZSSR patrí aj sovietsko-fínska vojna s cieľom vytvorenia bezpečnostnej zóny okolo Leningradu.

To nie je ospravedlnenie Stalinových krokov, len vysvetlenie sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti – pozn. vmi), teda bez apriórnych moralistických súdov. Fínsko bolo tiež v úzkych kontaktoch s hitlerovským Nemeckom. Nemecká armáda bola permanentne pripravená na presun do Fínska.

Výklad príčin vojny zo všetkých hľadísk si vyžaduje pohľad v celku, ale aj s tisícmi detailov, čo v súčasnej rusofóbnej atmosfére, pochopiteľne, chýba.

Zásadnou Stalinovou chybou bola dôvera o dodržaní podmienok paktu zo strany Nemecka, ktorú si zachovával až do poslednej chvíle pred začiatkom nemeckého vpádu podľa plánu Barbarossa. Uveril pasci, ktorú mu nastražil Reinhardt Heydrich a ktorá viedla k poprave Tuchačevského a k zdecimovaniu veliteľského zboru. Podľa môjho názoru Stalin sa dopustil ťažkých chýb na počiatku nemeckého ťaženia do ZSSR, čím vystavil svojich vojakov a dôstojníkov nutnosti učiť sa bojovému umeniu doslova uprostred bitiek. Pričom i sám sa musel učiť.

Jeho rola sa nedá hodnotiť čierno-bielo. Po celý zvyšok roku 1941 stál doslova centimeter od priepasti, do ktorej mohla spadnúť celá jeho krajina. Najväčšia tiaž ležala na vojakoch a ich veliteľoch. Ale tiež na všetkých, ktorí tvrdo pracovali na vojnových dodávkach. Toto musel niekto organizovať a riadiť. No a túto úlohu Stalin jednoznačne zvládol.

Neskôr, po prvom šoku z rýchleho postupu Wehrmachtu až k Moskve, Stalin prinajmenšom neurobil žiadnu natoľko zásadnú chybu, s ktorou by ohrozil úspechy Červenej armády.

Moskva sa už niekoľko rokov ohradzuje voči pokusom západných štátov, ktoré sa usilujú o prepísanie dejín 2. sv. vojny. Rusku vadí, že sa znižuje úloha sovietskej armády. Citujeme z článku vo Wall Street Journal z roku 2005: „Revizionisti majú sklony pripisovať hlavné zásluhy víťazstva nad Hitlerom Sovietom, ktorí pravdepodobne eliminovali dvoch z troch vojakov Wehrmachtu (V skutočnosti troch zo štyroch – pozn. vmi). Rusi však v porovnaní s Angloameričanmi viedli jednostrannú vojnu.“

Nikto, samozrejme, nebude spochybňovať podiel západných spojencov na tomto spoločnom víťazstve, ale nemyslíte si, že argument o jednom fronte pôsobí sám osebe jednostranne?

– Áno, Sovietsky zväz bojoval „len“ na jednom, fronte, ale tento front bol obrovský. Od Moskvy do Berlína, od Leningradu po Kaukaz. A propos, na konferencii v Jalte vo februári 1945 sľúbil Stalin spojencom začatie vojny s Japonskom do troch mesiacov od skončenia vojny v Európe. Ako sľúbil, tak aj splnil.

Určite bol omnoho dochviľnejší, ako spojenci so svojím sľubom na otvorenie druhého frontu v Európe. Na ten Sovieti čakali tri roky. Vo vojne s Japonskom ZSSR zvíťazil. Mal značnú početnú i technickú prevahu. Naozaj je otázkou, prečo USA museli zhodiť na Japonsko dve atómové bomby.

Cieľom prepisovania histórie 2. sv. vojny je nastolenie nového výkladu tohto obdobia, v ktorom sa: a) Veľká Británia, Francúzsko a USA zbavia zodpovednosti za to, že umožnili Hitlerovi nabrať silu na útok na východ (Drang nach Osten); b) maximálne sa zníži význam Sovietskeho zväzu pri porážke Nemecka; c) rozdelí sa vina Nemecka za rozpútanie vojny v Európe a vina západného taktizovania medzi Nemecko a ZSSR. Západné demokracie z hľadiska príčin vedúcich k rozpútaniu 2. sv. vojny nesú veľkú časť zodpovednosti. V prípade Československa akceptovali nemecký názor, že Čechy a Morava patria od nepamäti do rámca nemeckej ríše. V takom prípade Nemci české kraje neanektovali, len „si ich vzali späť“. Ako Rakúsko.

Ďalej západné demokracie kalkulovali s tým, že Hitler obmedzí svoje výboje len na strednú Európu a na európsku časť Sovietskeho zväzu. On ich o tom ubezpečoval a oni s tým súhlasili. Ich sebecké a nemravné kalkulácie preto vrhajú príliš veľa tieňov na ich rolu pred vojnou…

Vladimír Mikunda, Armádny Magazín